Slovami M.V. Lomonosova: ,,Národ, ktorý nepozná svoju minulosť, nemá budúcnosť.“– 😉
S rozpadom Československa v roku 1938 sa nám spája Edvard Beneš, ktorý spolu s vtedajšou vládou pristúpil na odovzdanie časti Čiech, Moravy a Sliezska Hitlerovej Nemeckej ríši. Pomenej sa už vie, že krátko na to pristúpil spolu s vládou i na ultimátum Poľska, ktoré požadovalo časť Tešínska, známu ako Zaolžie, časti Oravy, Spiša, Kysúc a Šariša. Avšak úplne zmarginalizovaným, na školách nevyučovaným, sa stal fakt, že ten istý Edvard Benešnás, v jeden horúci letný deň ‘20, zbavil časti Oravy a Spiša – bez súhlasu čs. parlamentu, bez vedomia a súhlasu miestneho obyvateľstva odovzdal Poľsku kus našej rodnej hrudy. Darmo miestni ľudia spisovali petície, darmo sa zhromažďovali na protest svojvôli pána Beneša. Všetko už bolo márne – stali sa,,neuvedomelými Poliakmi“ na juhu Poľska, akýmisi,,pobláznenými poľskými goralmi“, ktorí sa ktovie prečo hlásia k slovenskej národnosti a československej štátnosti…
Držme sa faktov: prevažnú väčšinu Poľsku priznaného územia obývali Gorali. Tých poľská strana prezentovala ako Poliakov užívajúcich goralské nárečia – Gorali sa však hlásili k slovenskej národnosti a chceli prináležať k práve vzniknuvšiemu Česko-Slovensku (neskôr bol spojovník odstránený), čo dávali jasne najavo – tzv. polonofilov bolo iba zanedbateľné množstvo, no práve tí si hlasno vymáhali pripojenie slovenských území k Poľsku.
Celý problém by sa bol pravdepodobne vyriešil prostredníctvom jednoduchého,,NIE“ poľskej vláde:
• prevažná väčšina obyvateľstva dotknutých území bola za zotrvanie v Č-SR
• v období poľského besnenia sa už domov hojne vracali príslušníci revolučných dobrovoľných vojsk, dnes známych ako,,čs. légie“
• Poľsko si mohlo dovoliť vyčleniť niekoľko útvarov na terorizovanie miestnych Slovákov a na všeobecné demonštrovanie sily v danej oblasti, no nebolo schopné prejsť z pohraničných incidentov do rozsiahleho vojnového stretu, nakoľko bolo zamestnané vojnou so Sovietskym zväzom, ktorý napadlo v roku 1919
Lenže… 10. júla 1920 sa Edvard Beneš, ako minister zahraničných vecí, dohodol s poľským predsedom vlády Władysławom Grabskim na, pre Slovensko nevýhodnom, riešení pohraničného sporu o Oravu, Spiš a Tešínske Sliezsko – časť Slovenska vymenil tento muž za hospodársky dôležitejšiu oblasť v Sliezsku s takou ľahkosťou, ako keď páni vymieňali svojich otrokov za dojnice či statné kone – viac ako 25 tisíc našincov i s našskými krajmi vymenil Beneš, bez súhlasu čs. parlamentu či dotknutého obyvateľstva, za tešínske uhlie…
Ani potom, čo bolo územie pripojené k Poľsku, nemali Slováci na severných cípoch Slovenska pokoja: nastalo tvrdé popoľšťovanie – polonizácia. Azda najlepšie to vidieť na nasledovnom príklade: roku 1968 uvalil krakovský kardinál Karol Józef Wojtyła, neskorší pápež Ján Pavol II.,cirkevnú kliatbu na dve slovenské obce v Poľsku: Novú Belú a Krempachy. Dôvod? Chceli aj! slovenskú liturgiu.
