Pýtame sa, prečo chlapec z vedľajšej triedy prepadá každodennej depresii, hoci vo veku jedenástich rokov by pojem depresia prirodzene nemal figurovať v slovníku ním používaným. Pýtame sa, prečo skupina adolescentov skrýva pod dlhými rukávmi krvavé stopy po čepeli, hoci im zdanlivo k životu nič nechýba. Pýtame sa prečo, hoci postupom času sa stávame čitateľom identického príbehu i my sami.
Nikdy predtým nebolo k dispozícii detským očiam toľko násilia, ako je tomu dnes. Nikdy predtým sa dieťa nepokúšalo zaujať miesto sudcu pri vzájomných obvineniach jeho matky namiereným voči otcovi; nikdy predtým sa mu rodičovské duo nerozkrajovalo pred jeho žiaľom nasiaknutou tvárou a nikdy predtým nebolo nútené zvoliť si. Výber. Áno, excelentný výber spočívajúci v možnosti „buď mama, alebo otec“.
Dieťa je zbavené ideálov. Do sveta sa vnára s úctyhodnou skladbou skúseností, paletou nevšedných zážitkov, ktoré sa dnes v jeho pamäti rozpínajú v podobe drastických spomienok. Krik matky, jej následný plač a ubitá tvár otca, ktorý nevie pomôcť ani len sebe. Jedna zo scén rodinnej idylky.
Deje sa to často. Možno častejšie, akoby mal domov zabezpečovať.
Protagonisti, ktorí formujú rodinný život do decentných odtienkov boja kvôli rôznorodej škále príčin, si zrejme častokrát neuvedomujú vplyv pôsobiaci na ich nasledovníkov. Prečo? Nemožno mi neskonštatovať, že problematika, ktorá je banálne zasadená do rozmedzia domovov a rodín, a ešte banálnejšie komentovaná pri pohľade na dieťa, ktoré sa stalo (ne)dobrovoľnou obeťou antisociálneho života – pohľadom pripnutým k digitálnej obrazovke, má v skutočnosti grandiózne spojenie so systémom, v ktorom sa celé to naše existenciálne tápanie odohráva. Demokracia vyformovala z ľudí sebcov. Egoistickí jedinci vstupujú do manželských zväzkov, aby sa následne ujali svojej primárnej úlohy: splodiť potomstvo. No ako im možno koexistovať s tou minimálnou snahou o poznanie snov a túžob toho druhého? Toleranciu nahradila bezpodmienečná sebaláska.
Domov sa stal schránkou problémov, do ktorej mladí ľudia vkladajú svoje osobné postrehy a výpovede, a to všetko s cieľom viesť demokratický typ výchovy, ktorý znázorňuje ich osobný život a dokladá ho ako dôkaz spoločnej existencie zmyslovým orgánom ich potomka. Dieťa, uväznená súčasť bytu zmietajúceho sa v pekle, sa na rozdiel od jeho predkov nemá kam schovať. Mestá sú zastavané, zelené a voľné priestranstvá len raritou. Prirodzená voľnosť dýchajúca na krk dieťaťa je potlačená do sféry nepoznania.
Pocit slobody, o ktorý sme sa tak jednohlasne bili, nebadane prerástol až do čírej neschopnosti s ňou vhodne narábať. Novodobé páry si slovne pľujú do tvárí, slobodný spev detí je nahradený rušivým tokom mesta a srdce mladého náčelníka sa stáva časovanou bombou, ktorá sa každým dňom približuje k jasnej explózii. Konflikty doma eskalujú a dieťa si pripína odznak toho, kto sa ich má pokúsiť vyriešiť. „Zanedbateľná“ súčasť detských rokov, no nie?